odtokmysle

v jej prítomnosti by som si hádam aj okolnosť vylučujúcu trestnú zodpovednosť vyhádal. lebo v jej prítomnosti neviem rozpoznať dôsledky svojho konania a ani svoje konanie ovládať. taká je. krásna, milá a zaujímavá. svojou zaujímavsťou ma už raz zmiatla. iskričkami v očiach ma sústavne podpaľuje. vôňou ma láka a pohybmi hypnotizuje. musím sa jej vyhýbať. musím to robiť, aby som vydržal ešte aspoň chvíľku triezvo uvažovať. ale tak strašne rád by som sa ňou opäť opíjal. no nejde to. nie teraz, v tomto čase a priestore.
ona bola dôvodom, pre ktorý som ako zmyslov zbavený búral pomyslené piliere, na ktorých stál môj dovtedajší systém. ona bola tá, čo ma po dlhom čase opantala a ja som jej nevedel odolať. ona bola tá, pre ktorú som klamal a zradil, zranil a opustil.
ona bola tá, pri ktorej som sa opäť cítil spokojný. pri nej som večer zaspával, ráno sa zobúdzal. s ňou som sa vášnivo miloval všade, kde sa len dalo. jej tmavohnedé oči ma presviedčali o tom, že ju milujem a že ona miluje mňa.
to ona mi pripravila zapekanú brokolicu a jej, ako prvej, som spravil kari kura s ananásom :)
od nej som pochytil jeden a štvrť lyžičky cukru do kávy.
jej som umýval vlasy, a zabalenú v osuške som ju vyberal z vane.
s ňou som kŕmil ľabute starým chlebom a korytnačky chrumkavými párkami.
s ňou som si akoby zázrakom vedel predstaviť ďalšiu existenciu a nechcel som sa dožiť chvíle, kedy by som ju ranil.
ju som ranil! ju som zradil, opustil. pred jej pohľadom som zbabelo utiekol a nenechal som ju vyplakať sa, vyzúriť, vynadať mi do kokotov a hajzlov. jej som ublížil. ju som stratil. ju som miloval. a jej som nedal šancu, skúsiť to. vyskúšať, či sme pre seba tí praví. nedal som nám šancu ale bezcitne som tú možnoť pošľapal a zahodil.
stratil som ju a nechcem ju stratiť opäť... a preto sa jej vyhýbam. aby som nepretrhol tú tenkú pavúčinu a nesfúkol prach, čo na nás za tých pár mesiacov napadal...
... chýba mi...
... ak však má všetká nákolnnosť dospieť do stavu, v akom blúdim teraz ja, tak nech mi radšej chýba ako nechýba ...