vyzerá to tak, že sa rozchádzam so ženou, s ktorou som strávil posledných skoro 6 rokov, teda necelú štvrtinu života. no ale čo si budem nahovárať.
v poslednej dobe som bol viac nervózny ako šťastný z toho, že sme pri sebe. chvíľami bolo všetko OK a zrazu som zistil že som smutný z toho, že to vyzerá v danej chvíli dobre. nevedel som sa zbaviť pocitu, že si každým milým gestom len vlievame nádej do vzťahu, ktorý ide dole vodou. a vyčítali sme si vždy tie isté veci.
že ja nereagujem na jej impulzy, že ona neprijíma moje a naopak. že nie som uvoľnený a spontánny ako predtým.
predtým! možno na tomto slove to celé začalo padať. lebo nič nebude ako predtým.
a my sme boli "predtým" akýmsi vzorom harmónie a vzájomného dopĺňania sa.
ale teraz som ju len dožieral. som si vedomý toho, že som meprekypoval citmi. ale ja sa neviem rozcítíť. snažil som sa ale nedá mi. nejde to len tak, že šup a láska je tu opäť v plnej sile. vo mne sa bije emočno s raciom tak citeľne, že mám čo robiť sám so sebou, aby som sa rozpadol. a potom mi neostávala "energia" na ňu. možno to vyznie sebecky a príliš ospravedlňujúco, ale je to tak.
včera to opäť nebolo "to pravé". cítil som sa nesvoj. hoci v tú noc spala u nás, hoci to bolo všetko pekné, ráno som sa zobudil a necítil som úľavu. cítil som napätie, v hrdle som mal hrču a zvieralo mi hruď.
ako to už na 1. mája býva zvykom, vybehli sme von, na cigánsku, pozreli sme našich a šli k nej. vedel som že je smutná, vedel ale bolo mi to jedno. nie tak jedno, že "mám ťa viš kde" ale tak, že som bol smutný z toho, že mi je to jedno. tak som sa aspoň zmohol na to, že som jej povedal, nec niečo povie. "som z toho smutná" - povedala to, čo som vedel. sadli sme na lavičku a rozpravali sa. rozprávali sa o tom, čo obaja vieme - že to nie je to, čo sme očakávali pred pár mesiacmi, keď sme dávali znova dokopy. že ideály opadli, a realitá nám dáva najavo, že naše cesty sa nepretínajú ale tiahnu paralelne vedľa seba. sem tam sa k sebe približujú a vtedy je to super, no keď sú znova oddialené, je to zničujúce. už len kvôli tomu, že sa tak deje so ženou, ktorú som neskutočne miloval a ctil si. je pravda, že aj teraz ju ľúbim, ale neviem či láska vždy stačí. láska postačuje istú dobu no potom sa treba posunúť na ďalšiu métu. na takéto posuny je potrebná dávka energie a ja mne sa zdá, že ja ju nemám. nechcem mať? nehľadám tajné rezervy? neviem...
... je možné citovo vyhorieť tak, ako v profesii. že človek jednoducho nevládze ďalej a nemá chuť ani potrebu pokračovať? neviem si to zdôvodniť, veď nakoniec láska a racio veľa spoločného nemajú.
rozprávali sme sa o tom, čo bude ak nebudeme spolu. že predsa neumierame, nemizneme na druhý koniec sveta... ale možno by to bolo v takomto prípade ľahšie. umrieť, utiecť, zmiznúť... chvíľku si poplakať, pomaly zabúdať, vyrovnávať sa so stratou a opäť začať od nuly.
dnes som od nej dostal smsku. je jej ľúto v akom stave sme. že ma nesmierne miluje a dáva mi času koľko len chcem.
aj mne je to ľúto, ľúbim ju istou láskou, ale k čomu mám dostať ten čas? čo si mám ešte viac rozmyslieť?
opäť sa vyplačeme, chvíľu bude dobre a potom sa kruh zasa uzavrie a raz budeme hore a raz dole.
že zamilovaní sa majú jeden pre druhého míňať a tým sa dopĺňať. ale je to OK keď jeden druhého vyciciavajú a tým sa pred sebou strácajú?
kedy má byť všetkému koniec? je lepšie vedieť povedať "stačí" a skončiť to, kým nie sú obaja na dne, vyčerpaní jeden z druhého... alebo to má mať istú davku drámy, tragédie, veľa sĺz, trocha krvi a nekonečnú dávku nenávisti a ľahostajnosti?
1.máj bol deň, kedy sme vedeli súdne povedať, že tak ako to je teraz, to nemá byť, nesmie, lebo to nie je dobre. vyronilo sa niekoľko sĺz (určite ich bolo viac) padlo pár nadľahčujúcich poznámok, objatie bozk a rozlúčenie...
dnes mi prišla spomínaná sms-ka plná zmiešaných emócií. ale ja som sa už akosi poučil, že takéto veci sa nedajú riešiť písaným slovom...
... máme si vlievať novú nádej? veď už len fakt, že niektoré veci berieme len ako nádej dáva vecieam negatívny nádych. a to že obaja sme čo i len nahlas jeden pred druhým zapochybovali je začiatok konca... tak čo? nevstúpiš dva krát do tej istej rieky, a nieto ešte tri krát... tak čo?
v poslednej dobe som bol viac nervózny ako šťastný z toho, že sme pri sebe. chvíľami bolo všetko OK a zrazu som zistil že som smutný z toho, že to vyzerá v danej chvíli dobre. nevedel som sa zbaviť pocitu, že si každým milým gestom len vlievame nádej do vzťahu, ktorý ide dole vodou. a vyčítali sme si vždy tie isté veci.
že ja nereagujem na jej impulzy, že ona neprijíma moje a naopak. že nie som uvoľnený a spontánny ako predtým.
predtým! možno na tomto slove to celé začalo padať. lebo nič nebude ako predtým.
a my sme boli "predtým" akýmsi vzorom harmónie a vzájomného dopĺňania sa.
ale teraz som ju len dožieral. som si vedomý toho, že som meprekypoval citmi. ale ja sa neviem rozcítíť. snažil som sa ale nedá mi. nejde to len tak, že šup a láska je tu opäť v plnej sile. vo mne sa bije emočno s raciom tak citeľne, že mám čo robiť sám so sebou, aby som sa rozpadol. a potom mi neostávala "energia" na ňu. možno to vyznie sebecky a príliš ospravedlňujúco, ale je to tak.
včera to opäť nebolo "to pravé". cítil som sa nesvoj. hoci v tú noc spala u nás, hoci to bolo všetko pekné, ráno som sa zobudil a necítil som úľavu. cítil som napätie, v hrdle som mal hrču a zvieralo mi hruď.
ako to už na 1. mája býva zvykom, vybehli sme von, na cigánsku, pozreli sme našich a šli k nej. vedel som že je smutná, vedel ale bolo mi to jedno. nie tak jedno, že "mám ťa viš kde" ale tak, že som bol smutný z toho, že mi je to jedno. tak som sa aspoň zmohol na to, že som jej povedal, nec niečo povie. "som z toho smutná" - povedala to, čo som vedel. sadli sme na lavičku a rozpravali sa. rozprávali sa o tom, čo obaja vieme - že to nie je to, čo sme očakávali pred pár mesiacmi, keď sme dávali znova dokopy. že ideály opadli, a realitá nám dáva najavo, že naše cesty sa nepretínajú ale tiahnu paralelne vedľa seba. sem tam sa k sebe približujú a vtedy je to super, no keď sú znova oddialené, je to zničujúce. už len kvôli tomu, že sa tak deje so ženou, ktorú som neskutočne miloval a ctil si. je pravda, že aj teraz ju ľúbim, ale neviem či láska vždy stačí. láska postačuje istú dobu no potom sa treba posunúť na ďalšiu métu. na takéto posuny je potrebná dávka energie a ja mne sa zdá, že ja ju nemám. nechcem mať? nehľadám tajné rezervy? neviem...
... je možné citovo vyhorieť tak, ako v profesii. že človek jednoducho nevládze ďalej a nemá chuť ani potrebu pokračovať? neviem si to zdôvodniť, veď nakoniec láska a racio veľa spoločného nemajú.
rozprávali sme sa o tom, čo bude ak nebudeme spolu. že predsa neumierame, nemizneme na druhý koniec sveta... ale možno by to bolo v takomto prípade ľahšie. umrieť, utiecť, zmiznúť... chvíľku si poplakať, pomaly zabúdať, vyrovnávať sa so stratou a opäť začať od nuly.
dnes som od nej dostal smsku. je jej ľúto v akom stave sme. že ma nesmierne miluje a dáva mi času koľko len chcem.
aj mne je to ľúto, ľúbim ju istou láskou, ale k čomu mám dostať ten čas? čo si mám ešte viac rozmyslieť?
opäť sa vyplačeme, chvíľu bude dobre a potom sa kruh zasa uzavrie a raz budeme hore a raz dole.
že zamilovaní sa majú jeden pre druhého míňať a tým sa dopĺňať. ale je to OK keď jeden druhého vyciciavajú a tým sa pred sebou strácajú?
kedy má byť všetkému koniec? je lepšie vedieť povedať "stačí" a skončiť to, kým nie sú obaja na dne, vyčerpaní jeden z druhého... alebo to má mať istú davku drámy, tragédie, veľa sĺz, trocha krvi a nekonečnú dávku nenávisti a ľahostajnosti?
1.máj bol deň, kedy sme vedeli súdne povedať, že tak ako to je teraz, to nemá byť, nesmie, lebo to nie je dobre. vyronilo sa niekoľko sĺz (určite ich bolo viac) padlo pár nadľahčujúcich poznámok, objatie bozk a rozlúčenie...
dnes mi prišla spomínaná sms-ka plná zmiešaných emócií. ale ja som sa už akosi poučil, že takéto veci sa nedajú riešiť písaným slovom...
... máme si vlievať novú nádej? veď už len fakt, že niektoré veci berieme len ako nádej dáva vecieam negatívny nádych. a to že obaja sme čo i len nahlas jeden pred druhým zapochybovali je začiatok konca... tak čo? nevstúpiš dva krát do tej istej rieky, a nieto ešte tri krát... tak čo?
Komentáre
ano