odtokmysle

Svetlá sa mihali po okrajoch ulice. Už nevládal s dychom. Chcel si odpľuť, no v ústach mal príšerné sucho. Ešte kúsok, pár metrov, tam za ten prašivý roh. Niekoľko dlhých krokov na druhú stranu ulice a bude sa môcť oprieť o mokré múry starého domu. Skryť sa do tieňa slepej uličky. Možno sa mu to predsa len podarí. No tak! Nohy bežte, pľúca dýchajte. Kurva nenechaj ma v tom, ty prašivé zanedbané telo! Nie! Nedá sa. Uprostred cesty musí zastať, kolená sa mu trasú, chce sa mu grcať. Predkloní sa, napne ho. Ale nič, to len únava sa hlási o slovo. Tak chvíľku ostane v predklone, rukami sa zapiera do kolien. Nádych, výdych, nádych, výdych. Prší. Leje ako z krhly. Dážď mu steká po tele, mieša sa s potom, zmýva z neho všetku beznádej, chladí ho na zátylku, zmáča odev...
Prší jak hovädo. Svetlá pouličných lámp sa roztekajú v kvapkách. Jeho skrčené telo v žiari reflektorov rútiaceho sa auta vrhá na cestu pretiahnutý, dlhý tieň. On je mokrý, tieň je mokrý, cesta, chodník, zeleň, auto, múry budov, hádam aj to svetlo, všetko je mokré.
Výstrel! Zaťal sa do hlbokého ticha.
Druhý! Ale to už inštinktívne siaha do podpažného puzdra a... „ja kokot!“ preletela mu mysľou adekvátna sebakritika. Hlava prázdna a to puzdro, kurva, tiež!
Tretí výstrel. V lýtku pocíti akési bodnutie, nohu mu čudne zvrtne. Už neustojí v pôvodnej grcavej polohe, stočí ho doprava. Zbytočne ešte stále ťapká po prázdnom puzdre, nevyťapká nič. Ďalšia včielka ho pichá do ramena, ruku mu kŕčovito stiahne, prehne ho v krížoch, stočí ho ešte viac, očami zažmúri do svetiel auta. Záblesk, známe štipnutie, brucho mu zaleje príjemné teplo, guľka si razí cestu košeľou, kožou, sadlom, mäsom, šuchne sa o črevo, deformuje sa, ďalej trhá tkanivo, derie sa z tela von. Aké teplo sa mu ženie telom. Na ústach beznádejná grimasa, kolená pristávajú na mokrej vozovke. Tlmený zvuk posledného výstrelu mu pripadá veľmi vzdialený, registruje ho no na tele necíti žiadne bodnutie. Na kolenách, v silnom svetle reflektorov s rukami spaženými od tela, blbý výraz na tvári, mokré vlasy mu padajú do tváre – hotová póza rockera vo vytŕžení. Svetlo slabne, zvuk motora utícha. Myseľ má náhle čistú, žiadne otázky na ktoré neexistuje odpoveď. Na nič sa nemusí pýtať, nič si nepredstavuje, neplánuje. Oči uprie do bielej čiary uprostred cesty. Sleduje jej líniu, ako sa tiahne smerom k nemu. Pohľadom klesne na stehná, potom o kúsok vyššie, na brucho. Siaha si na miesto, kde je to teplo najintenzívnejšie. Sedí si na pätách, dážď ho zmáča, tak ako ešte nikdy. Má pocit, akoby z neho chcel spláchnuť všetok odev, kožu, mäso, všetku živú hmotu až do špiku kosti. Kolená otláča o asfalt, drží sa za brucho... prší. Pozerá sa na prúd tmavej tekutiny, čo sa mu kopí medzi stehnami, ústa má pootvorené z pier mu kvapká zmes slín a ďažďa. Prší, tmavý potôčik ďažďa a krvi, dvoch tekutín života, si razí cestu od jeho tela v nerovnom asfalte po najbližší kanál, a tam padá do nenávratnej tmy. Prekliaty dážď splavuje jeho prekliaty život do nejakej diery v zemi.
Sedí – len tak tam je, lampy mlčky svietia, kvapky mu pristávajú na hlave a ramenách, ticho sa prehlbuje, teplo silnie, svetlá slabnú, viečka ho ťažia, svaly chabnú, hlava klesá ...